Myslieť pozitívne za každú cenu?

Nútená pozitivita alebo toxická pozitivita Ťa ničí, lebo klameš seba samého, skresľuješ si realitu.

Myslieť pozitívne znamená naučiť sa riadiť a ovládať svoje vnútro a to, čo sa vo mne odohráva.

K tomu však potrebuješ poznať sám seba. Bez toho to nejde.

Zapamätaj si, že Tvoje myšlienky nikdy nezmenia realitu.

Poznáme pozitívne a negatívne emócie v živote. Sme veľakrát nastavení tak, akoby sme chceli prijímať a prežívať iba tie pozitívne emócie. V živote, ale majú priestor aj tie negatívne a nepríjemné emócie, tak ako majú v živote priestor nepríjemné udalosti. Je ilúzia myslieť si, že my si vyberáme, čo cítime alebo čo sa nám deje.

V poslednej dobe ako by sa s nútenou pozitivitou pretrhlo vrece. Možno k tomu prispieva aj naratív, ktorý vládne v spoločnosti, že ak budem niečomu dostatočne veriť, tak sa mi to určite splní.

Napríklad, keď si niekto myslí, že si môže vybrať, ako sa cíti. Vraví si: „Chcem sa cítiť dobre, chcem byť sebavedomý, chcem myslieť iba pozitívne, chcem veriť, že to dobre dopadne.“ Tento človek si myslí, že ak bude takto rozmýšľať, tak sa to aj stane. Je to nezmysel a bolo by to príliš jednoduché.

Ak som nahnevaný, nespokojný, smutný, je to preto lebo sa mi stalo niečo zlé a potrebujem si to celé prehodnotiť a spracovať. Naučím sa tak do budúcna pracovať s takouto situáciou a rozpoznávať určité signály, ktoré sa vo mne dejú. Ak si však aj v zlom pocite začnem vnucovať pozitívne myšlienky, strácam súdnosť o celej situácii, ale hlavne o svojich pocitoch. Nútená pozitivita ma brzdí zamyslieť sa aj nad sebou, či som aj ja neurobil niečo čo viedlo k mojej nespokojnosti.

To, že prijmem nepríjemnú emóciu sklamania, zlosti a nepohody, ma jednoznačne môže posunúť ďalej.

Dovoľ si prežiť smútok, bezmocnosť, zlosť a hnev. Sú to „nepopulárne“ no veľmi prirodzené emócie, presne tak ako radosť a spokojnosť. Prežitie si negatívnych, tak ako aj pozitívnych emócií nám pomáha v budúcnosti vyhodnocovať situácie v ktorých sa cítime alebo necítime dobre. Naše správne vyhodnocovanie nás potom naučí predchádzať zlým a negatívnym situáciám.

Naše toxické pozitívne nastavenie nám nedovolí poznať samého seba a ani to, v akej situácii sa cítim príjemne a v akej situácii je mi vyslovene zle. Toxicky pozitívny človek bude paradoxne aj v smrti blízkeho človeka hľadať niečo pozitívne, aby nemusel naplno prežiť smútok, ktorý vyplýva zo straty milovanej osoby. Je to niečo ako vyhnúť sa bolesti, vyslovene od nej utiecť.

Človek, ktorý sa vyhýba negatívnym emóciám a ich prežívaniu, sa nikdy nenaučí porozumieť sebe samému a zostane zakliesnený v akejsi pomyselnej slučke nútenej pozitivity.

Nezabúdajme, že nútená pozitivita je len skratka k dobrému pocitu, ktorý aj tak nikdy nepríde. Šťastie nemôžme naháňať, Šťastie je akoby samotná cesta, vedľajší produkt dobre prežitého života.

A keď sa nad tým na záver hlbšie zamyslíme, bez pocitu „som nešťastný“ by sme nikdy nemohli rozlíšiť pocit „som šťastný“.